Je tu čistejšie.

Autor: Lucia Stasselova | 3.10.2014 o 0:00 | (upravené 13.10.2014 o 12:00) Karma článku: 5,47 | Prečítané:  296x

Nejdem na Luník po prvý raz. Opakovane ma vyruší, že smerovka na Luník IX chýba. A opakovane ma poteší, že mi jeho obyvatelia mávajú, keď vojdem do sídliska. Už nemám tie zmiešane pocity strachu a zvedavosti ako voľakedy. Idem k saleziánom.

 

Pri parkovaní sa zdravíme s priekopníkom saleziánskej práce s Rómami, Petrom Beseneyiom. Ten chlap ma fascinuje. Keď som sa s ním rozprávala prvý krát, iba lakonicky zhrnul: „Zažil som si to, čo oni zažívajú denne a celý svoj život. Rok som s nimi býval v bytovke, bez elektriny, bez vody, aj vtedy keď mrzlo. Viem presne ako žijú....“ a stále sa pri tom usmieva.

Prechádzame zo strediska k bytovke, ktorú chcú saleziáni pomôcť ich obyvateľom zrekonštruovať. Pýtame sa na detaily. Áno, nepriehľadné vstupné dvere sú nové. A zamknuté. Otec Jozef ich otvára, stúpame po schodisku. Výťahová šachta je dávno bez výťahu ale aj bez smetí. Vraj siahali až do 3 poschodia. Stretávame pár ľudí, ktorí tu ešte bývajú. Z bytov na nás vykúkajú, mám pocit, že zvedavo ale zároveň akosi placho. Sú to tí, ktorí sa zapojili do programu revitalizácie bytovky. Na poslednom poschodí už kde-tu chýbajú aj panely.

Mesto má jedinú stratégiu ako  vyriešiť Luník a to je zbúrať ho. Označí bytovku tabuľou, že je životu nebezpečné tu bývať. To je signál pre všetkých obyvateľov, aby sa vysťahovali. Nikto nerieši kam. Keďže sú neplatiči, nemajú nárok na náhradu bývania. Vedľa sídliska pri riečke vzniká nová osada. Keď už tam žilo snáď viac ako sto ľudí, mesto nariadilo presťahovať ju na opačnú stranu rieky, aby ju od cesty nebolo vidno.

Z vedľajších objektov počuť hrozný buchot – to miestni dobývajú kladivami kov zaliaty v paneloch. Dá sa odniesť do zberu a speňažiť. To, že sa rozoberá a ničí mestský majetok, evidentne netrápi policajnú hliadku prechádzajúcu sa po sídlisku. Skladá sa z policajta v uniforme a rómskeho policajného asistenta. Asistent vyzerá stratený. Poslušne kráča za policajtom. Veľmi sa nevzďaľujú od policajnej stanice, vedľa, ktorej je aj miestny úrad aj lekár.

Sestra saleziánka práve vychádza z ordinácie s mladou mamičkou a niečo jej vysvetľuje. Všade je plno detí a keď vojdeme do strediska, oblepia plot a chcú sa rozprávať. Dievčatá pózujú ako modelky, niektoré aj tak vyzerajú. Tá najkrajšia z nich – asi 8 ročná Etelka – to o sebe vie, a zda sa, že si to aj užíva.

Na dvore u saleziánov stretávam mladých usmiatych chlapov okolo čudného prístroja – evidentne vyrobeného podomácky. Lisujú na ňom kartónový odpad, z ktorého vyrábajú pelety na kúrenie. Vraj výborne horia. Sú čistí a zdá sa, že ich to baví. Pýtam sa otca Jozefa, či sa im to oplatí. „Lepšie ako kradnúť drevo v lese“, odpovedá jednoducho. Má pravdu. Navyše, budú si v bytoch kúriť nie drevom na ohnisku ale v pieckach, ktorých komíny trčia z viacerých okien. Jasné, veď nemajú plyn.....a asi ani radiátory, už dávno.

Pri odchode sa pýtam môjho hosťa, ktorý nie je na Luníku po prvý krát: “ Vidíte nejaký progres, odkedy tu pôsobia saleziáni?“

„Áno, je tu čistejšie,“ a myslí to vážne.

Táto aktivita sa uskutočnili ako súčasť dlhodobého projektu – Právo na dôstojné ľudské bývanie je základné ľudské právo – ktorý bol podporený aj z Nadačného fondu Slovenskej sporiteľne vedený v Nadácii Pontis.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?