Opakovane však vo vetre poletujú slová „guľáš a pivo zadarmo“. Zatiaľ netuším veľmi o čo ide a akú to má asi formu. Aj keď občas, ako tak ponúkam tú kávu, mlieko a cukor či starú pohľadnicu Ružinova, sa ma niekto len tak z ničoho nič opýta: „A pero nemáte?“
„Jasné, že mám, nech sa páči, s týmto môžete podpísať petíciu.“
„Ale ja chcem so sebou.“
Čo tam po petícii a káve, čo tam po nostalgii po starom svete Ružinova. Tu a teraz a pekne hmatateľne a zadarmo. To sa ráta.
Posledný predvolebný víkend je podľa všetkých kandidátov zrejme rozhodujúci. Je sobota ráno, stojím na trhovisku a ponúkam svoj leták a kávu. A ešte pohľadnicu. Obďaleč stoja na viacerých miestach dodávky, z ktorých vykladajú pódiá, stoly a lavice na sedenie, prístrešky, kurence, pečienky, pivo, mikrofóny.....odvšadiaľ sa valí krížom krážom hlasná hudba.
Ani neviem ako, zrazu len niekto vedľa mňa diktuje komusi moje meno, niekto iný povie, ideme spolu sem, ocitnem sa na pódiu, ktosi ma predstaví davu, ktorý sa pomaly zväčšuje. Niekto ma posunie a ja stihnem do mikrofónu ledva povedať svoje meno a že kandidujem. A ešte poďakujem. Keby ma náhodou zvolili.
Je to rýchle a bezbolestné. Dav ľudí čaká najmä na guláš a pivo. Keď ho dostanú, veselo sa rozbehnú za svojím miestom na sedenie.
Teraz cítim svoju šancu. Prechádzam sa medzi nimi, sú najedení, ušlo sa im, sú spokojní. Už viem, že sa radi rozprávajú, prisadnem si k nim a rozprávam sa, ale najmä počúvam. Pridám pár slov k svojmu letáčiku, ale tak ako veľakrát doteraz, nie som dôležitá. Príbehy, príbehy a zase nekonečné a neuveriteľné príbehy ich životov. Občas mám pocit, že ani nepatria do obvodu, za ktorý kandidujete, aj keď všetci svorne tvrdia, že patria. Snažím sa nevšímať si to. Zdvihnem hlavu, nikto s budúcich poslancov tu už nie je, motám sa tu sama. Vybavili to rýchlo, napadne ma.
Narazím na partiu prekrásne oblečených Rómov. Je to úplne iná trieda. Sú oblečení lepšie ako všetci, ktorí dnes na trhovisku sú.
Položím otázku, či sú z Ružinova a sledujem ich tváre. Suverénne tvrdia, že sú, až na jedného. Pozerám mu do očí a jeho istota sa stráca. Pýtam sa ešte raz, ďalej neodpovedá. Vcelku prehľadná situácia, keby som sa ho neopýtala, či klamal. Najprv skloní hlavu, vzápätí povzbudený ostatnými, zaútočí protiotázkou: „Ako ste si dovolili nazvať ma klamárom?“ Obstoja ma a stojí ma veľa šarmu ustáť túto konfrontáciu. Nakoniec vajda, ktorého privolajú a ktorý sa mi predstaví, sľúbi, že ma bude voliť.
Hovorí za všetkých a všetci prikyvujú:
„Aj oni vás budú voliť, ja keď poviem, čo majú robiť, oni to urobia. Nebojte sa. A keď vyhrajete, pozývam vás do svojej reštaurácie na pivo."
„Nepijem pivo.“
„Tak na šampanské“.
Uverila som, aj že ma budú voliť, aj že si vypijem s bratislavskými olašskými šampanské – kdesi pri Kuchajde, čo nie je môj volebný obvod.
