Ale dnešok ma naozaj dorazil. V snahe získať každého jedného, aj nerozhodného voliča (v duchu hesla "keď niečo robíš rob to poriadne alebo to nerob vôbec"), prisávam sa na každého, kto len trochu zaváha. Usmievam sa a nasadzujem svoj šarm na 180%. V hlave mi rotuje veta: „šarm nestačí“. To keď mi vyčítali nedostatok zmyslu pre detail. Ale tu na nič iné nie je priestor, tu stačí. Možno by sa to mohlo stať rutinou. Možno.
Keby ste nenarazili na skutočných ľudí z mäsa a kostí, ktorí sa vám na začiatku zdajú čudní. Čudní preto, že vy máte málo času. Je škoda každého, ktorý vám prekĺzol a vy ste ho neoslovili. Vášho potenciálneho voliča. Ale oni sa chcú rozprávať, nielen počúvať. Akonáhle otočíte paradigmu a prestanete naháňať hlasy, zistíte, že sú to takí istí ľudia ako ste vy. Započúvate sa do ich príbehov.
Z Billy vychádza drobná žena, celá v čiernom. Vedľa vchodu stojí bezdomovec, ktorého som sa pred chvíľou bezvýsledne snažila zlanáriť. Drží pred sebou Nota Bene a oči mu utekajú na všetky sveta strany. Stále sa usmieva. Keď som ho oslovila, len kýval hlavou a ďalej sa usmieval. Buď nepočuje alebo nerozumie. Stále sa usmieva.
Žena ho hladká po rukách, po tvári a dáva mu peniaze alebo niečo, čo kúpila v obchode. Otáča sa, oči sa nám stretnú. Usmieva sa. Keď sa opýtam, či ho pozná a či mu pomáha pravidelne, hovorí, že ho nepozná. „Pomáham každému, neviem ani ako sa volá. Nech mám akokoľvek málo, ja sa nejako pretlčiem, ale on pomoc potrebuje.“ Má čierne šaty, trochu do siva, vidno, že sú staré. Je drobná, veľmi drobná a podobá sa na Starušku. Dobrota sa z nej len tak rinie, neodolám a pohladím ju po ramene. Usmeje sa ešte viacej a porozpráva mi polovicu svojho života. Neviem sa rozlúčiť. Nakoniec povie, že ma bude voliť, lebo som taká milá.
Dosiahli ste, čo ste chceli. Máte výčitky svedomia, oklamali ste ju, lebo chcete jej hlas? Viete, že nie ste v skutočnosti až taká milá. To len ona vás tak vidí...a možno nie, pretože niečo sa vo vás pohlo. Žasnete, že ešte medzi nami žijú takýto ľudia. Ľahkým krokom a s úsmevom na tvári odchádza. Máte pocit, že ste stretli anjela.
Na druhý deň. Keď sa stmieva, ľudia sa sťahujú dovnútra. Omyl. Starí a osamelí, ktorí ešte vládzu, zrejme po popoludňajšom spánku, sa ešte snažia zachytiť zlomky života a vychádzajú von na lavičky na námestí. Aj keď už slnko zapadá, stále je dosť svetla aby na seba videli a nechce sa im ísť dnu. Prisadám si k nim, dlho stáť už nevládzu. Prvá reakcia je takmer vždy negatívna. Sú nahnevaní na celý svet a všetko v spomienkach je lepšie. Čo lepšie, zázračné! Úplne všetko: detstvo, chodníky, ľudia, vzťahy aj politici. A vy na tom nič nezmeníte.
Prestanete ich lanáriť a začnete počúvať, lebo nič iné v tom momente nie je dôležitejšie. Stuhnuté a bojovné tváre sa uvoľnia, s napätím sledujete, kedy sem tam prebleskne prvý úsmev. A potom to už ide a nedajú sa zastaviť. Už nie je dôležité, aby vás volili, dôležití sú oni so svojim životom:
„Ešte tento príbeh vám poviem. Nie som odtiaľto, dosťahoval som sa sem a vyštudoval som novinárčinu. Aj som učil aj som písal kade tade, do Športu a do Pravdy, bol som profesor. Učil som aj tých zahraničných, z celého sveta, z Angoly, z Vietnamu. Došli za mnou, že chcú jednotky aby mohli dostať štipendium. Tak som im povedal, že dobre, dám vám jednotky, keď mi budete rozprávať o vašej krajine, veď tam budete novinári. Išiel som za dekanom fakulty a povedal som mu to, a on povedal, že to je výborný nápad a na základe toho zmenili učebné osnovy.“
Spomínajú na to, čo sa im v živote podarilo, rozprávajú príbehy, v ktorých sú oni hrdinovia. Nakoniec im podáte svoj ružový plagát, opatrne ho zložia a povedia, že vás budú voliť.