Na vysvetlenie mi dovoľte spomenúť skúsenosť z detstva. Keď sem prišli Rusi v šesťdesiatomôsmom, mala som desať rokov. Rozpomínam si na tu eufóriu pred tým - ako sa všetko zrazu hýbalo. Skauting, vyučovanie náboženstva na školách, vydavateľstvo ODEON s existencialistami v edičnom pláne, knihy, na ktoré sa stáli rady, noviny, diskusie a hudba.
Takmer rok pred tým sa hovorilo všade, pamätám si to, hoci som bola dieťa, že tí Rusi to takto nenechajú a prídu sem ako do Maďarska. Hovorilo sa o tom ako o hotovej veci. Už vtedy mi to bolo čudné, akí sú všetci pokojní a nikto sa na to nepripravuje. A oni naozaj prišli a nikto sa ani veľmi nečudoval. Nikto však nemal ani žiaden nápad, nikomu sa vlastne ani do ničoho veľmi nechcelo. Tá predchádzajúca istota, že prídu bola taká jednoznačná, že akýkoľvek odpor bol takmer nepredstaviteľný. Nie preto, že nemal zmysel, ale preto, že sme sa ho vzdali už pred tým.
Zrazu som sa zobudila počas prázdnin u svojej starej mamy na krik: "Deti stávajte, je vojna!" Matne si spomínam ako som sa išla na bicykli postaviť do radu na múku. Viackrát, pretože naraz sa nedalo kúpiť viac. Návrat do Bratislavy si pamätám ako výhľad na lamačské lúky, kde boli zakopané tanky a ich hlavne mierili na Bratislavu.
Že to celé zatiaľ potajomky spolu s Rusmi spískali naši komunisti - tí najprimitívnejší na čele s Biľakom - vyšlo najavo až neskôr. Nebolo to vlastne nič nečakané, stačila len taká malá zámienka s pozývacím listom a oni naozaj prišli. Všetci tí nadšení intelektuáli a reformní komunisti a obyčajní ľudia....nikto nebol ochotný ísť do niečoho, čo je vopred prehraté. Aká veľká však bola vlastne piata kolóna kolaborujúcich a ŠTBákov, lúzrov a komunistov?
Otec nás bez slova zobral do mesta, opakoval pritom len jednu vetu: "Dobre sa pozerajte!" A my sme sa pozerali. Na tanky pod hradom s delami otočenými naň, tanky na Obchodnej ulici, tanky na našej Uhrovej ulici na Kramároch, kde sme bývali. Vtedy sme sa ešte stále cítili bezpečne, veď boli s nami rodičia. Pamätám si však, že o rok na to, som prišla zo školy domov a pri Krylovom "Bratříčku nevzlykej, zavírej vrátka..." som nevedela utíšiť plač z absolútnej bezmocnosti, ktorú som pociťovala. Mala som jedenásť a práve som dospela.
Tá desivá paralela dnes mi napadá, keď čítam, že novinári v eNku si s ľahkosťou pierka robia medzi sebou anketu, čo by robili keby sem prišli Rusi. Výsledok ankety je, že 90% nič, alebo by odišli preč.
Intuitívne cítim, že naše nastavenie je dnes objektívne oveľa horšie, pretože sa nám žije oveľa oveľa lepšie. Nikto z nás si nevie ani vo sne predstaviť, že by sa mal svojho pohodlia vzdať. Takmer nikto nie je ochotný v prípade ohrozenia, pre uchovanie aspoň tohto pohodlia, niečo urobiť. Veď všetkým nám je v zásade dobre, aj Rusom, či Ukrajincom, tak načo?
Jeden svet, nič hrozné a Afrika je ďaleko. Celé je to ploché a smutné, vlastne také nijaké.
Len tá lúzerská piata kolóna je takmer rovnaká. A my sa na nej z diaľky nepríčetne smejeme.
